#11: Naše slniečko má dnes pol roka

Pred šiestimi mesiacmi sa nám narodil náš Bubík. Veľmi sme sa naňho tešili.

Po pôrode som často rozmýšľala nad materskou láskou a čakala som, kedy príde. A nič špeciálne neprichádzalo. Bola som zmätená, mala som pocit, že som zlá matka. Ale potom som si uvedomila, že k Bubíkovi cítim to, čo
k Michalovi: proste bol súčasťou môjho sveta, s prirodzenou samozrejmosťou. Že to nie je o vytváraní pocitov a zamýšľaním sa nad nimi, že ide o to mať ich v sebe. Vždy, keď na niečo myslím, plánujem, keď niečo uvidím, automaticky myslím na Michala aj Bubíka, ako by ich to potešilo, ako im to musím ukázať. Teraz budem znieť otrepane, ale nie som len ja, sme my. A to je pre mňa láska.

Nebolo však vždy všetko ideálne. Na začiatku ma veľmi trápilo kojenie a spánok.

Bubík by pil mlieko nonstop. Zároveň mal reflux a nevedel ešte odgrgávať, takže bol po vypití mlieka nervózny, čo malo za výsledok, že sa chcel zase upokojiť kojením. Proste circulus vitiosus. Myslela som, že sa zbláznim, stále som len kojila, Bubko plakal, no hrôza. Nakoniec nám pomohla naša pediatrička, ktorej rada mi úplne zmenila život a zachránila mi psychické zdravie.

Povedala mi, že mám nakojiť raz a potom až za 3 hodiny. Že reálne nemôže byť stále hladný, že vidí, že saje pekne, že mu určite jedno kojenie na tie tri hodinky postačí. Bolo to presne proti všetkým poučkám "kojíme na požiadanie", ale bolo to to najlepšie, čo som mohla urobiť.

Zaviedli sme režim 6,9, 12...a zrazu akoby vyšlo slnko. Vedela som, že je Bubík nakojený a že mám 3 hodiny na čokoľvek. Mohla som robiť, čo chcem, začala som chodiť do mesta na dlhšie prechádzky, do kaviarne, do knižnice. A jasne, že niekedy plakal, ale plač som utíšila ja ako matka: svojím hlasom a náručím, nie jedlom. Viem, že je to kontroverzná téma a určite by si do mňa zopár matiek ryplo, ale ja tomu ďakujem za to, že som ešte tu.

Čo sa týka spánku, Bubík vôbec cez deň nechcel spať. Všade sú rady, že: "Novorodenec nemôže byť hore dlhšie ako 45 minút!" A ten náš deväť hodín v kuse nespal a kukal naokolo. Vyskúšali sme všetko. Fakt všetko, napíšte mi nejaký tip a poviem vám, že aj to sme robili. Mohla som sa aj postaviť na hlavu a zaspievať mu kompletnú diskografiu Elánu od roku 1968, aj tak nezaspal. Bola som zúfalá, bála som sa, že Bubíkovi to uškodí, nevedela som reagovať, keď sa ma niekto na spánok opýtal a ostal zhrozený.

Ale potom som si povedala, že teda keď nechce spať, nebude. A spravili sme si svoj systém. Po nakojení som ho položila do postieľky a keď do polhodiny nezaspal, išli sme sa hrať, čítať si, spievať. A keď zívol, zase som ho položila do postieľky. Zmierila som sa s tým, že v tomto presný režim mať nebudeme a uľavilo sa mi. 

Myslím, že mojou úlohou bolo si uvedomiť, že obeta zo mňa dobrú matku neurobí a že podobne ako v lietadle si mám nasadiť kyslíkovú masku najprv ja a až potom ju dať svojmu dieťaťu, tak ja musím najprv byť v pohode, aby som Bubíkovi mohla byť takou matkou, akú potrebuje. Odvtedy som šťastná a spokojná. A spokojná mama = spokojné dieťa. 😉

Teraz má Bubík šesť mesiačikov a je to pre mňa najkrajší chlapček na celom svetíku. 😄

Ľúbim ho, aj napriek tomu, že:

1. Niekoľkokrát mi zvreskol do ucha tak, že mi v ňom dva dni pískalo.
2. Pri poslednej lyžičke jedla začne prskať a zašpiní všetko naokolo.
3. Ohryzuje knihy z knižnice.
4. Ocikal stenu v detskej izbe.
5. Škrabe si nechtami hlavu do krvi a potom na pasovej fotke vyzerá ako väzeň na úteku.
6. Robí si gastroskopiu odsávačkou na sople.

Ďakujem Ti, Bubík, za to, že si. 🌿

Tvoja mamka S.