#12: Hradisko

Minulý týždeň sme boli s Michalom a Bubíkom v Bratislave. Chceli sme si ísť pozrieť vianočné trhy, poprechádzať sa po meste, skočiť si do galérie.

Kvôli nepriazni počasia a časovo-logistickým dôvodom (čítaj: "nepremysleli sme to" 😄) sme skončili na parkovisku v Svätom Jure a vydali sme sa k slovanskému hradisku.

Nachádza sa za dedinou a vedie k nemu asfaltová cesta vhodná aj pre kočíky. Kráčali sme hore kopcom, nikde nikoho. Na december bolo pomerne teplo, po snehu ani stopy, mrholilo. Po asi tridsiatich minútach sme vystúpili na rázcestie s informačnou tabuľou. Ďalej sa dalo pokračovať k hradu Biely Kameň alebo zachádzkou k hradisku.

Vybrali sme s po ceste smerom k hradisku. Úprimne, nie je to nejaké super archeologické miesto, hradisko vlastne poriadne ani nevidno, sú tam len naznačené pozostatky obranných valov uprostred lesa. Prvýkrát sme si ho dokonca nevšimli a obišli sme ho, až na druhýkrát sme si všimli za kríkmi pozdĺž cesty informačnú tabuľu. Nedalo sa tam ale vojsť s kočíkom, kríky boli celkom husté, bolo tam blato.

Nakoniec Michal zostal na cestičke a ja som sa prešmykla pomedzi konáre k hradisku. Ocitla som sa v lese. Na zemi bolo popadané lístie, vzduch bol vlhký, valy hradiska sa strácali v hmle. Kráčala som ďalej, bolo tam nezvyčajné ticho, počula som len, ako na mňa Michal volá, či som v poriadku. Odpovedala som, že áno, ale mala som pocit, akoby niečo nebolo v poriadku. Obzrela som za seba, ale Michala som už nevidela, bola som už priďaleko.

Zrazu som sa začala báť. Nikde som nikoho nevidela, ale mala som pocit, že tam nie som sama. Les sa nehýbal, vládlo neprirodzené ticho. A v ňom...šepot? Vybehla som na jeden z valov, norila sa hlbšie do lesa. Akoby niečo ťahalo do stredu hradiska.

Chcela som zakričať na Michala, ale pocítila som strach, že by mi neodpovedal. Že už nie som v našom svete, v našom čase...len v nejakej bubline, ktorá má však príliš pevné steny na to, aby sa z nej dalo ujsť.

Vtedy som sa otočila a utekala som späť na chodník. Tam bol Michal, kočík, pokojná realita.

Keď sme odchádzali, otočila som sa ešte raz.

Les vyzeral obyčajne. 🌿

Vaša S.

Ak sa Vám tento článok páčil, nezabudnite ma sledovať na Facebooku a Instagrame pre ďalšie inšpirácie.